Keď ťa strácam

Poznáte to, keď strácate priateľku duše? Čo je správne urobiť? Nechať ju ísť, alebo zastaviť  ju? Keď vidíte, že pomaly ale isto kráča chrbtom od svetla, keď sa vzdáva vlastnej slobody a padá kamsi do tmy, do priepasti cudzích predstáv, že ju niekto formuje na svoj obraz a vytára jej hranice, za ktoré nesmie ísť…. keď je vťahovaná do niečoho po čom síce dlho túžila a hľadala to, ale trošku v inej podobe a hlavne to chcela v láske v slobode v pochopení … keď sa tvári šťastne, ale vy ju poznáte a viete, že to tak nie je … Čo urobiť, keď ma zmáha smútok, a nemôžem jej pomôcť, keď vidím ako ju strácam…

NIČ!

Musím len byť trpezlivá a stáť pri nej. Podať jej pomocnú ruku, keď to bude chcieť sama, keď sama pochopí význam všetkého, keď sa spätne obzrie a zistí, že toto nie je ona. Že podstata jej duše je niekde inde a toto je len falošná hra, ktorá ju mala odlákať od volania  duše. Musím rešpektovať jej doterajšie rozhodnutie a ticho, opodiaľ, sledovať jej kroky, aj keď ma niektoré zabolia.  Neviem ako dlho to všetko bude trvať, ale jedno viem určite. Budem pri tebe stáť,  a tešiť sa až sa znova stretneme, tak ako kedysi veselé voľné šťastné, žijúce v láske a pre lásku. Keď opäť budeme spolu lietať v meditáciách a zachraňovať našu planétu. Áno, budeme zmenené, ale opäť budeme spolu kráčať ku svetlu. Som tu pre teba, a vždy budem.  ♥